Výstup na rozhraní času (Karol Hlávka)
Sme spojení s Minulosťou, ktorá odchádza a unáša nás so sebou smerom k Rozhraniu, ktoré už všetci cítime – to Rozhranie je ako hučiaci vodopád, ktorý ešte nevidíme, počujeme už jeho mohutné dunenie - napriek tomu, že to nemá zmysel, stále veslujeme a chceme sa udržať v prúde čo najdlhšie... NEPOCHYBUJME, že Minulosť sveta odchádza „celoplošne“- a preto je veľmi veľa ľudí frustrovaných a ubolených a človek predsa rád vracia rany svojmu okoliu... Každý bojuje za svoje vlastné prežitie – mláti ostatných a z ich rán saje svoju energiu – tak ako sa pokúšajú ostatní nasávať z jeho ešte nezahojených rán...
A tak si rany hojte – vlastne je to tak, že HOJENÍM MINULOSTI si hojíte zároveň „rany minulosti“ - lepšie povedané, rany sa vám liečia tak, že sa tie bolestivé chvíle znova prežívajú a tak sa z nich odplavuje vaša v i n a... A tak sa zbavujete pocitov viny z minulosti... A tak sa zbavujete svojich dlhov – lebo to sú VAŠE SKUTOČNÉ DLHY...
Vašimi dlhmi je všetko to, čo ste n e v e d o m e žili v minulosti... Prežitím v e d o m e – to znamená „živou rekapituláciou“ si hojíte rany a zbavujete sa bolesti...
Tento Cyklus Času prináša nové možnosti na „rekapituláciu“; nevšimli ste si, ako k vám prichádzajú situácie a ľudia z vašej vlastnej minulosti, alebo situácie a ľudia tým, ktorých ste poznali veľmi podobní? Je to dar pre nás.
Je to príležitosť ešte raz prejsť svojim vlastným príbehom a vyliečiť sa...
Máme ukončiť rekapituláciu – robíme to prostredníctvom odpustenia okoliu, pretože si naplno u v e d o m u j e m e, že to, čomu hovoríme „okolie“ je prejavom nás samotných... Sami projektujeme udalosti, postavy i našu spoločnú hru: a máme za ňu ZODPOVEDNOSŤ.
Prevzatím tejto Zodpovednosti defacto – o d p ú š ť a m e svojim blížnym, ale aj svojmu „nepriateľovi“ - ktorý je tiež len časťou nás...
Ak odpúšťame svojim blížnym, odpúšťame sebe – svojej minulosti rovnako, ako odpúšťame minulosti ostatných – odpúšťame MINULOSTI ANBLOK ... Našie minulé skutky prežívame d n e s- v podobe toho, čo sa nám deje a odohráva..
Naše telo je formované našim príbehom – sme nahormadeným časom a priestorom, navinutým ako obväzy múmie jeden zábal za druhým...
Sme ako cibuľe – máme mnoho vrstiev a tie sa prejavujú aj na tele – tak si „ukladáme“ minulosť...
Očistenie znamená znovuprežitie – fyzické znovuprežívanie robí aj nádej na fyzický prechod...
Ste s p o j e n í s príbehom svojho okolia – to znamená s príbehom vašich blízkych, príbuzných, kolektívu, regiónu, národa, etnika, rasy, človečenstva Zeme...
TERAZ SA UŽ MUSÍME VENOVAŤ SEBE – nášmu vlastnému príbehu -tomu, pre ktorý ste sem prišli, kvôli ktorému sme sa sem vrátili...
Nie sme zvyknutí venovať sa sebe – ale teraz to už musíme urobiť .
SME NA VZOSTUPE – čo pre nás prakticky predstavuje permanentnú očistu prostredníctvom stále vedomejšieho vnímania prítomnosti a seba samého v nej – práve naša neprítomnosť v príbehoch, ktoré sme v minulosti vytvárali, je našim „dlhom“, ktorý riešime... Našim jediným „hriechom“ je práve toto: naše zabudnutie, naše „zvedenie z cesty“ obrazom, ktorý sme sami vytvorili...
Máme sa teda iba „oddať“ a prijať všetko a ostať v pasivite – nič neriešiť?
Práve naopak – máme prežiť v š e t k o čo k nám s Časom a Priestorom prichádza; teraz, na rozdiel od minulosti sa však usilujme, aby sme to riešili v e d o m e, nech sú to aj naše starosti a slabosti – ba práve tie, lebo tie sme riešiť odmietali, videli sme ich u druhých, len nie u seba...
Všetko, čo nám prichádza, usilujeme sa riešiť bez pocitov sebaľútosti, či hnevu na okolitý svet – lebo tým sa znova len pripútavame k Minulosti...
Usilujeme nie o „dokonalý úsudok“, ako skôr o vedomé prežitie a z toho prichádzajúce riešenie... Naše rany nám ukazujú miesta, ktoré máme ošetriť a tak to ihneď robíme, ale neľutujeme sa, naopak sme vďační: sme vďační za príležitosť očistiť sa ešte tu a nie až v Hrdle Draka, ktorým môžeme prejsť aj bezbolestne...
V minulosti sme NECHCELI UVERIŤ našej vlastnej zodpovednosti za všetko čo činíme a tak sme spoliehali na zodpovednosť iných, ktorá však zodpovednosťou v pravom zmysle nebola - bola iba hrou na túto zodpovednosť... Ľudia, ktorým sme svoju vlastnú zodpovednosť odovzdávali v domnení, že vedia lepšie, čo je pre nás dobré ako to vieme my sami, zväčša len maskovali svoju neschopnosť tým, že vždy „vedia ako na to“ - oni však len m a s k o v a l i svoj skutočný nedostatok „vidieť dopredu“. Ich „nezodpovednosť“ je maskovaná predovšetkým svetskou mocou – ilúziou Moci skutočnej... Táto svetská moc má svoju podstatu v u k r ý v a n í - a teda v Hre...
Táto moc je založená na schopnosti – ukrývať...
Táto doba je však iná – je to DOBA ODKRÝVANIA a strhávania masiek...
Padajú masky, jedna za druhou...
Prúd - Rieka tlačí našu kolektívnu minulosť k jej naplneniu – k uskutočneniu všetkého „čo sa má stať“- alebo „čo je písané“ - to znamená to, čo je vysnívané kedysi veľmi dávno našimi vedomými predkami...
Ich skvelej a žiarivej Vízie Sveta sa však zmocnili falošní vládcovia a králi – veľkí a malí Tyrani, ktorí tisícročia „ovládajú“ tento svet – svet Príbehu...
Darom Najvyššej Lásky je Sloboda – postavená na princípoch Slobodnej Vôle...Týmto Darom získavame možnosť „zhrešiť“ - teda odkloniť sa „opačným smerom“ od Darcu... Tento Dar pre nás však znamená aj skutočnú Moc. A táto Moc – vedomie tejto Moci sa nazýva ZODPOVDENOSŤ.
Zodpovednosťou sa rozumie v e d o m i e našej vlastnej Moci v každej milisekunde nášho života.
Boli sme nevedomí – občas presvitala vedomosť, ale nevedeli sme o čo ide...
Svoju moc sme zakladali na svojej mysli – v e r i l i sme v MOC MYSLE...
Teraz sme na „hrote“ mysle, na „štíte“ mysle – jeden pohyb a nasleduje pád... Toho pádu sa veľmi bojíme – nemáme s ním skúsenosť a predsa:
Máme skočiť – ale ako to previesť? Počas dňa počujem hlas „SKOČ“ - a vzápätí sa vynorí otázka „ALE AKO? A KDE? AKO TO PREVIESŤ?“
Kto to má vlastne skočiť a kam?
AKO USKUTOČNIŤ TOĽKO ODPORÚČANÝ SKOK?
Zaprvé: Skok je možné uskutočniť len z vrcholu – z vrcholu vašej mysle...
Vydajme sa preto na Vrchol Mysle.
Cesta na Vrchol Mysle je cestou neustále menšieho počtu ciest – nakoniec je to úzky chodníček a potom ani ten nie – je to lezenie zo skaly na skalu, sú to dlhé skoky ponad rokliny...
HĽADAJME VRCHOLOVÝ KÓD!
Príde k nám v podobe „skutočných“ udalostí a ľudí v našich osudoch... To, čo sa nám so životmi deje je cesta k poznaniu tohto kódu...
Musíme objaviť svoj kód – a tým aj svoju „značku“ - svoj „otlačok“ v tomto svete ..
Je to ako rekonštrukcia mysle – neprichádza však len z kníh a cvičení – prichádza v našej skutočnosti...
Máme sa vysporiadať s našou skutočnosťou, s tým, kto n a o z a j sme...
Máme pochopiť, že príbeh – teda to, čo si o sebe myslíme, ako sa správame a ako sa držíme našej vlastnej minulosti – nie sme my sami.
Náš príbeh sme vytvárali na základe „vzorov“ z minulosti – tie vzory sa opakujú a sú už prinajmenšom nudné...
A PREDSA SME DOPOSIAĽ NESKOČILI... A prečo?
Neboli sme ešte na vrchole...
Dnes, v tomto historickom čase začíname chápať že sme už urobili d o s ť, aby sme postavili Vežu Mysle – že už sme konečne na vrchole a tu aj malé zaváhanie spôsobuje veľkú šarapatu.../ Na Vrchole nemôžete dlho váhať – nemôžete sa to dlho zdržiavať...
Bolo nám umožnené vystúpiť na Štít...
Pozeráme na Nekonečno...
Prekonávame zbytky strachu no vieme, že návrat späť je nemožný...
Ostáva Skok do Neznáma... Nemáme spáchať akt sebazničenia, práve naopak... Raz – dva – tri; skáčeme a dopadáme na výčnelky skál, no odrážame sa od nich sa a zakúšame prvé opojné dúšky Slobody. Nezomreli sme, práve naopak – až teraz sa stávame skutočne živými a vidíme; mŕtvy svet bol ten, v ktorom sme prebývali doposiaľ...